Môj príbeh

Moja cesta do Vietnamu začala v lete 2016. Pochádzam z malého mestečka na Slovensku. Po tridsiatke som premýšľať o tom, že by som urobil niečo mimo mojej komfortnej zóny. Chcel som spoznať trochu viac zo sveta a vydať sa na cestu do nejakej exotickej destinácie. Nikdy som nebol veľkým cestovateľom ani dobrodruhom, ale po prieskume online som presvedčil troch priateľov, aby sa ku mne pripojili na mesačnú dovolenku v Nha Trangu, krásnej plážovej destinácii vo Vietname.

Vo Vietname

Nha Trang, so svojím ohromujúcim pobrežím a pohodovou atmosférou, si ma takmer okamžite získal. Rýchlo som sa zamiloval do mesta, jeho živej kultúry, chutného jedla a pohostinnosti vietnamcov. V polovici našej cesty som sa pristihol, ako premýšľam a hľadám dôvody, prečo zostať dlhšie.

Farmárske dievča Lim

Pár dní predtým, než som mal odletieť domov, som dostal zvláštnu správu. Nepamätám si ju slovo za slovom, ale znelo to nejako takto:

"Ahoj, ja Lim. Dalat ďaleko Nha Trang 3 hodiny, chcem hovoriť anglicky."

Civel som na tú správu pár minút, snažiac sa to pochopiť. Po rýchlom vyhľadávaní na internete som zistil, že táto osoba, menom Lim, sa mi snažila povedať, že žije v meste Dalat, asi 140 kilometrov od Nha Trang, a chce si zdokonaliť v angličtine. Takto sa začala naša konverzácia. Začali sme si písať denne, hoci by som asi nenazval úplne plnohodnotnou konverzáciou. Väčšinou som sa pýtal otázky a ona odpovedala jednoducho „áno“ alebo „nie“.

Párkrát denne sa ma spýtala: „Jedol si už ryžu?“ Na začiatku mi to prišlo čudné. Prečo ju tak zaujímalo, či som jedol a prečo furt ryžu? Zdalo sa mi to veľmi zvláštne. Teraz už však chápem, že je to v vietnamskej kultúre veľmi bežný a zdvorilý spôsob starostlivosti o niekoho či je najedený. Napriek jazykovej bariére som pocítil cítil, že si od začiatku veľmi dobre rozumieme aj na diaľku. Na Lim bolo niečo výnimočné, pôsobila veľmi úprimne a skromne.

V tom čase som už koketoval s myšlienkou si dovolenku predĺžiť a zostať dlhšie. Po niekoľkých dňoch správ mi Lim poslala nejaké fotografie a bol som veľmi prekvapený, pretože vôbec nevyzerala ako typická vietnamská dievčina. Ukázalo sa, že patrí k jednej z etnických menšín vo Vietname, nazývanej K’ho. Dúfam, že prvé fotky čo som dostal vám pomôžu pochopiť, prečo som namiesto nasadnutia do lietadla skončil v aute smerom Dalat.

Rande na druhej strane sveta

Keď sa na to pozerám spätne, mohol som si aspoň dopredu niečo zistiť o tomto mestečku Dalat napríklad to, že leží v nadmorskej výške 1 500 metrov. Po mesiaci strávenom v tropickom Nha Trang, oblečený ako typický turista v šortkách, tričku a žabkách, som bol úplne nepripravený na nižšie teploty horského mesta.

Sedel som v malej reštaurácii blízko Dalatského trhu, čakal na Lim. Dohodli sme sa, že sa tam stretneme, ale ona už meškala viac ako pol hodinu. Neodpovedala na telefón a ani na moje správy. Začal som pochybovať, či sa vôbec ukáže a spytoval si svedomie. Čo som si myslel? Prísť len tak do mesta, o ktorom som nič nevedel, mysliac si že to plaché farmárske dievča sa len tak prijde stretnúť s cudzincom? Cítil som sa vyčerpaný, bola mi zima a hlavne sklamaný z vlastnej naivity.

Práve keď som sa chystal vzdať to a nájsť si hotel na noc, uvidel som ju. Malé dievča, ktoré kráčalo ku mne, ešte krajšie, než vyzerala na fotografiách. Prvé chvíle boli trochu trápne, plné ticha a nesmelých úsmevov, ale aj napriek jazykovej bariére sme si prekvapivo rozumeli.

Po tomto prvom stretnutí sme začali tráviť víkendy spolu, či už v Dalate, alebo v Nha Trang počas niekoľkých nasledujúcich mesiacov. V tom čase som stále preferoval život pri pláži v Nha Trangu pred chladnejším podnebím v horách. Po asi šiestich mesiacoch sa jej však podarilo presvedčiť rodinu, aby jej dovolili odísť z farmy a presťahovať sa ku mne do Nha Trangu.

Začiatky kávy

V tom čase som už začal považovať Vietnam za svoj domov. S Lim sme občas prišli navštíviť jej rodinu v malej dedine pod horou Langbiang. Každá návšteva vo mne zanechávala zvláštny pocit z kontrastu životnej úrovne. Ľudia žili v extrémne skromných podmienkach, bez sprchy, splachovacích toaliet alebo Wi-Fi. Väčšina jedla sa stále varila na otvorenom ohni a voda sa čerpala z podzemnej studne vedľa susedovho domu, ktorú používalo 5-6 rodín. V tom čase ma káva nejak extrémne nezaujímala a ani som ju pravidelne nepil, ale zakaždým, keď sme sa vrátili do nášho bytu v Nha Trang, nemohol som prestať myslieť na to, prečo farmári, ktorí pestujú kávu, žijú v takých ťažkých podmienkach.

Zo zvedavosti som začal online hľadať informácie o kávovom priemysle a práve vtedy som prvýkrát narazil na pojem „výberová káva“ (specialty coffee). Občas pozoroval farmárov, ako nesú ťažké vrecia kávových čerešní dole z hôr, začal som si čoraz vačší respect voči týmto ľuďom a ich tvrdej drine. V tom čase, v roku 2017, bola výberová káva vo Vietname ešte len v začiatkoch, s veľmi málo producentov a pražiarní sa sústredilo na kvalitu. Keď som zistil, že rodina Lim pestuje arabiku, ktorá tvorí iba 5% z celkovej produkcie kávy vo Vietname a pestuje sa vo vysokých nadmorských výškach, okamžite ma uchvátila myšlienka skúsiť sa ihneď od ostatných odlíšiť kvalitou.

Obaja sme začali kávu piť pravidelne a učiť sa o nej. Napriek tomu, že Limina rodina pestovala kávu po celé generácie, nikdy vlastne neochutnali svoj vlastný produkt. Káva bola pre nich iba prostriedkom ako si privyrobiť. To ma šokovalo. Keď som si predstavil vinárov alebo pivovarníkov v Európe, ako by vedeli o kvalite toho čo produkujú, ak by to nikdy neochutnali? Farmári po desaťročia predávali svoje kávovníkové čerešne, či už čerstvé alebo sušené, ktoré sa potom spracovávali do nižšej kvality komerčnej kávy.

Lim nakoniec strávila šesť mesiacov prácou ako baristka v kaviarni. Mňa medzitým fascinovalo praženie kávy, keďže som mal bližší vzťah k technológiam. Pražička pripojená k počítaču, precíznosť a konzistentnosť praženia, to všetko bolo niečo v čom som sa našiel. Bola to dokonalá rovnováha, pretože sme sa mohli navzájom dopĺňať. Kúpil som si malú pražičku , prenajal si menší priestor v miestnej kaviarni v Nha Trangu a začal trénovať. Podarilo sa mi získať aj zelené zrná aj zo zahraničia a okamžite som si zamiloval svetlejšie a ovocnejšie kávy, čerpajúc hlavne inšpiráciu z nordickej kultúry výberovej kávy.

Zostával len posledný kúsok skladačky, keďže Limina blízka aj vzdialená rodina už vlastnila niekoľko kávovníkových fariem, prečo neskúsiť namiesto predaja čerstvých čerešní spracovávať zrná sami? Koncom roku 2018 sme sa rozhodli zbaliť pražičku a všetky švestky, presťahovať sa do Liminej dediny k rodine a postaviť malú spracovateľskú stanicu na úpätí hory Langbiang, presne tam, kde sa káva pestovala po generácie.

Pokračovať na druhú časť →